• Vitajte v Domove sociálnych služieb Čeláre - Kírť

História zariadenia Domova sociálnych služieb Čeláre-Kirť

Prvé historické písomné zmienky o samotnej osade „Ipolykürt“ sa zaznamenali a sú datované rokom 1373. Historickú budovu – vtedajšiu najväčšiu budovu v okolí postavil Ferencz Prónay v roku 1790. Ďalším majiteľom veľkostatku bol János Botlik a v roku 1909 veľkostatok odkúpil gróf Keglevich István. Gróf Keglevich existujúcu kúriu zveľadil, na základe vlastného projektu postavil klasicistický veľkolepý poschodový kaštieľ. Pripojil k nej 25 holdový pozemok, kde vytvoril veľký anglický park s množstvom zaujímavých stromov privezených z ďalekej cudziny. 


Kaštieľ Grófa Keglevicha Istvána z roku 1911. Za kaštieľom, na pravej strane pohľadnice je viditeľná kúria rodiny Prónayovcov postavené v roku 1790.

Pred II. svetovou vojnou celý majetok odkúpili veľkostatkári Dr. Zágonyi Barra Károly a Stühmer Jenő, no žiaľ v dôsledku vojny bola budova kaštieľa zničená. Zachovala sa len ubytovacia časť barokového kaštieľa (budova Prónayovcov). 


Budova Prónayovcov, hlavný vstup objektu (2018)

Od roku 1953 budova Prónayovcov s krásnym areálom slúži ľuďom, ktorí z neprekonateľných dôvodov nemohli zostať vo svojej rodine. 

V prvých rokoch v zariadení boli umiestnení duševne a telesne postihnutí ľudia, muži a ženy. Niektorí z nich nemali meno, rodný list, zdravotnú dokumentáciu, skrátka ich identita bola neznáma. Areál vtedajšieho ústavu nebol vôbec elektrifikovaný, svietilo sa petrolejovými lampami, nakoľko jednosmerný prúd, ktorý bol zavedený z blízkeho mlyna, bol veľmi slabý  a nedalo sa večer pri ňom pracovať. Budovy boli veľmi chatrné. Kúrilo sa  pieckami na drevo. Zamestnankyne za pomoci obyvateľov prali ručne na dvore v troch korytách a bielizeň pláchali na rieke Ipeľ, kde spočiatku chodili aj obyvateľov v lete kúpať. Voda sa nosila do budov z dvoch studní, lebo vodovod nebol zavedený. 


Budova Prónayovcov, severná strana budovy (2018)

Tieto ťažkosti musel prekonávať 9 členný tím pracovníkov na čele s prvým riaditeľom Gustavom Steindlom, ktorí sa starali o 45 „duševne a telesne chybných“ mužov a žien. Takto sa začínalo. 

Od 1. decembra 1955 bol personál vtedajšieho „Ústavu sociálnej starostlivosti pre dospelých“ rozšírený o 13 rehoľných sestier z rehoľného rádu Vincentky -  Satmárky. Premiestnené boli z Voderad. Boli to sestričky ktoré mali zdravotnícke, učiteľské, administratívne vzdelanie a jedna vyučená kuchárka. Ubytovali  ich v budove Platan kde bývali spolu s klientmi a klientkami. Stalo sa, že sestrička keď sa po nočnej službe zobudila tak zistila, že ju pozoruje klient. 

V roku 1956 po nástupe vedúceho Jána Vojtecha sa zlepšila starostlivosť o klientov zásluhou zdravotného personálu, sestričky pracovali aj v administratíve, začal sa rozvoj „výchovy“ a zlepšili sa podmienky aj v stravovaní a v kuchyni. Nadstavbou nad odd.1/Lipa/ sa sestričky ubytovali v nadstavbe na poschodí, kde vytvorili aj kaplnku. Na prízemí mali hygienické zariadenia, jedáleň a izbu pre pána farára.

V šesťdesiatich rokoch pribudlo elektrické osvetlenie na striedavý prúd, vodovod, postavili sa prevádzkové budovy, v ktorých umiestnili stravovaciu prevádzku a práčovňu. Dokončila sa výstavba vtedajšej prevádzkovej budovy t.č. ubytovací dom Breza, so stravovacím úsekom a budova práčovne s príslušným zariadením. 

Počet obyvateľov sa zvýšil na kapacitu 100 a počet zamestnancov sa doplnil na 33. Postupne sa zlepšovala životná úroveň obyvateľov. Rehoľné sestry položili základy pracovnej a kultúrno - záujmovej činnosti. Ich náplňou boli predovšetkým manuálne práce pri údržbe areálu, vytváranie ručných prác, premietanie filmov, organizovanie spoločenských večierkov a výletov do blízkeho okolia, ako aj zájazdov po Slovensku. Sestrička - kuchárka položila  prvé základy pomocného hospodárstva. Jedna z rehoľných sestier - matka predstavená bola tetou známeho herca Júliusa Satinského.

V roku 1967 bolo „ústavu“ udelené ČESTNÉ UZNANIE metodickým strediskom za veľmi dobré pracovné výsledky.

V roku 1968 v dôsledku reprofilizácie zariadení boli klientky preradené do iných ústavov, a pôvodný počet 50 mužov bol kapacitne doplnený na 100, ktorí prišli z rôznych zariadení na Slovensku. „Ústav“ teda zostal čisto mužský.

V roku 1969 bola snaha cirkvi rozšíriť rady rehoľných sestier, ktorých počty sa zvyšovali ale štát neschválil toto úsilie a postupne odchádzali za iným poslaním v reholi. Pribudli len dve: jedna ako opatrovateľka a druhá ako administratívna aj sociálna pracovníčka v civilnom ošatení. Nebolo im umožnené zaobliecť sa do rehoľného rúcha. V roku 1973 bolo štátom určené, že do zariadenia je potrebné dosadiť civilné zdravotné sestry a sanitárky. Úloha bola postupne realizovaná. 

Spoločným úsilím všetkých zamestnancov dosiahlo zariadenie prosperitu a dobré výsledky. Zveľadili sa objekty zariadenia a skvalitnila sa starostlivosť o klientov a zamestnancov. 

Intenzívnejší rozmach „ústav“ zaznamenáva v sedemdesiatich rokoch. 

V roku 1973 bol za vedúceho zariadenia menovaný pán Ladislav Monosza. Obdobie pod jeho vedením zaznamenalo toho času najintenzívnejší trend rozvoja „ústavu“. Lepšil sa strojový park, rozbehla sa investičná výstavba, údržba budov ako i zdravotná a „výchovná“ starostlivosť o obyvateľov. Položili sa základy ROH. Vedúci zariadenia dosiahol zlepšenie pracovných podmienok rehoľných sestier, platové zaradenie podľa vzdelania, funkcie a odpracovaných rokov. postupne rehoľné sestry dosahovali dôchodkový vek, nadobudli nárok na dôchodok, žili ešte v zariadení a vypomáhali pri práci s klientmi bez nároku na odmenu. Postupne odchádzali do Charitného domova na hrad v Slovenskej Ľupči a neskôr do novovybudovaného domova vo Vricku.  Zlepšilo sa zariadenie na jednotlivých oddeleniach. Vybudoval sa jednoposchodový objekt pre klientov, budova pre ergoterapiu vrátane kultúrnej miestnosti, prírodné kryté javisko - amfiteáter, administratívna budova so spoločenskou miestnosťou pre pracovníkov „ústavu“, nová práčovňa a kotolňa. V areáli sa vybetónovali cesty a chodníky. Vybudovali sa aj garáže. Rozšírilo sa pomocné hospodárstvo, svojpomocne bola dokončená maštaľ pre ošípané a ďalšie priestory pre hydinu. Pre zabezpečenie dostatku pitnej vody boli ukončené hlboko vŕtané studne, ukončila sa rekonštrukcia kanalizácie a vybudovali sa nové žumpy. Postavený bol senník, sklad Co, letné wc pre „zverencov“, sklad-včelín. Prebehla intenzívna výsadba tují a okrasných kríkov, vytvorilo sa alpínium pri pivnici a hlavnom vchode. 

V roku 1975 po dokončení prevádzkovej budovy pavilónu Javor sa zvýšila kapacita zariadenia na 120 klientov a počet zamestnancov na 47. 

Príchodom pána učiteľa Mgr. Ondreja Strapku sa zvýšila úroveň pracovnej rehabilitácie a kultúrno - záujmovej činnosti. Na základe dôkladného pozorovania a vyhodnotenia došlo k „zatriedeniu obyvateľov“ do 6 pracovných skupín podľa ich záujmu, schopností a možností:

práce stavebného charakteru – údržba areálu, opravy, práce na udržiavanie areálu – ošetrovanie parku, sušenie sena, kosenie, vyhrabávanie, vysekávanie kríkov, práce v kuchyni – príprava a doprava dreva, oberanie ovocia a zeleniny, zber liečivých rastlín, práce na jednotlivých zdravotníckych úsekoch – doprava dreva, lokálne vykurovanie, práce v práčovni – pomoc pri doprave prádla do vonkajšej sušiarne, práce na pomocnom hospodárstve – čistenie priestorov pre zvieratá, chov ošípaných a hydiny, páranie peria 

V hudobnom krúžku nacvičovali ľudové a tanečné piesne a hrali na rôznych hudobných nástrojoch. V súťažiach ústavov Stredoslovenského kraja sa obyvatelia každoročne umiestnili na popredných miestach vo výstavách ručných prác spojených s kultúrnym programom. V roku 1978 získali dve prvé miesta! 

Nadviazali sa priateľské vzťahy s inými zariadeniami podobného charakteru. S niektorými sa navštevujú dodnes (CSS Slovan Slavnica, DSS Veľký Blh, v Maďarskej republike DSS Ludányhalászi). 

Od 1.12.1978 sa rozšírila kapacita „ústavu“ rekonštrukciou budovy colnice – ako vysunutého pracoviska.

V roku 1980 bol menovaný do funkcie vedúceho Kazimír Sabadoš. Rok 1981 podľa textu v kronike vyhlásil vedúci zariadenia za „rok celkovej údržby a renovácie“. Renovovali sa budovy pavilónu Lipa a Breza, asfaltovali sa cesty v areáli a rekonštruovalo sa pomocné hospodárstvo.

Kapacita sa zvýšila na 145 klientov, z ktorých 26 „s najťažším postihom“ bolo umiestnených mimo areálu v budove colnice cca 2 km za bránou ústavu. Oddelenie bolo zriadené za účelom výpomoci pri získavaní kapacít pre ústavné umiestnenie „mentálne retardovaných“. Prevádzka tohto vysunutého pracoviska bola zabezpečovaná za mimoriadne ťažkých podmienok či z hľadiska pracovného alebo životných podmienok „zverencov“. Táto budova sa nachádza na zelenej“ štátnej hranici s MĽR a viedla tam iba poľná cesta, ktorá bola pri nepriazni počasia prakticky schodná len pešo aj to so značnými ťažkosťami. Zabezpečiť materiálne túto prevádzku vyžadovalo takpovediac nadľudské úsilie a značný kus ľudskej odvahy. 

V roku 1983 rehoľné sestry z „ústavu“ odišli. Zamestnanci, ktorí si ešte na ne pamätajú s láskou a vďakou hovoria: „Sestričky tu boli stále. Kým my sme skončili prácu a išli sme domov, ony sa však neprestajne o chorých trpezlivo starali. Každá jedna z nich bola osobnosť s výnimočnými vlastnosťami žijúca vo viere v Boha. Boli trpezlivé a láskavé ošetrovateľky oddané svojej práci, učiteľky, vychovávateľky ktoré viedli svojich klientov k slušnosti, usilovnosti, poriadku, dobrosrdečnosti, zmysluplnej práci podľa ich schopností. Viedli k tomu aj nás civilný personál. Mali zmysel pre krásu v areáli. Starali sa o park, stromy, kvetiny a záhony okolo budov. Z duševných cvičení ktoré absolvovali vždy priniesli nový výhonok, rastlinku, ihličnan za účelom skrášlenia areálu. Niektoré amatérsky rozvíjali hudobné zručnosti klientov hrou na hudobnom nástroji, spevom, maľovali obrazy ktoré zútulňovali  interiér budov /Platan/. Takto rozvíjali talent klientov. Venovali sa aj fotografovaniu, zachytávali momentky z prostredia zariadenia a činnosť klientov. Dokonalé fotografie zo života klientov vytvoril aj pán farár, ktorý bol výnimočný a vzdelaný človek. Niektoré z jeho fotografií sú uložené  v kronike. Aj napriek tomu, že sestričky boli perzekuované režimom na nikoho nezanevreli ale žili vo viere. Spolupracovali s civilnými zamestnancami, odovzdávali im pracovné skúsenosti a spoločne prispeli k zveľaďovaniu nášho zariadenia.

V tom istom roku vysunuté pracovisko z budovy colnice bolo presťahované do areálu „ústavu“ s čím sa kapacita  zvýšila na 160 miest. 

  Roky 1984 – 86 boli zdokumentované v kronike ako úspešné aj v športových hrách zorganizovaných pre mentálne postihnutých. V tých rokoch sa položili základy vlastnej mini ZOO. V spolupráci so ZOO v Bojniciach prišli do domova prvé okrasné zvieratá, poníky a kone. Začala sa rozvíjať hipoterapia. Dokončovala sa údržba areálu, hospodárska budova – maštaľ pre poníky a zriadila sa ambulancia lekára s rehabilitačnou miestnosťou. Začalo sa pestovanie zeleniny v novom skleníku. Hlavným cieľom bolo udržiavať vybudované prevádzky a vylepšiť základnú starostlivosť o obyvateľov.

V rokoch 1987 – 1990 vedúcim „ústavu“ bol pán Ladislav Ďurík. V roku 1988 výročie založenia ÚSS oslavovali za účasti vyšších štátnych a odborových orgánov a priateľov zo ZOO Bojnice. „Športové hry mentálne postihnutých“ v tomto roku sa zorganizovali priamo v areáli zariadenia.

Dňom 31.12.1990 zanikol Okresný ústav sociálnych služieb vo Veľkom Krtíši a „Ústav sociálnej starostlivosti Čeláre-Kirť“ sa stal zariadením s právnou subjektivitou.

Cieľom vtedajšieho vedenia na čele znova s pánom Kazimírom Sabadošom bolo zvyšovanie úrovne ústavnej starostlivosti, poskytovanie služieb obyvateľom a vytváranie vhodných životných a pracovných podmienok. Došlo k vylepšeniu strojového parku (Avia furgon, počítače, fax, rozmnožovací stroj), pokračovalo sa v opravách budov slúžiacich pre činnosť úseku výchovy, rekonštrukcii elektroinštalácie, výmeny kotlov, oprave pavilónu Platan, oprave strechy pavilónu Lipa. Realizovala sa rekonštrukcia pavilónu Breza s prístavbou manzardných izieb, rekonštrukcia kuchyne a vybudovanie čističky odpadových vôd. 

Zamestnanci vo vlastnej réžii ako usilovné mravce pracovali na úprave areálu po rekonštrukcii pavilónu Breza a kanalizácie, na vybudovaní sociálnej miestnosti v stravovacej prevádzke, na úprave výdajne stravy, skladovacích priestorov, pri vybudovaní udiarne a drevárne, pri rozšírení priestorov pre skladovanie zeleniny, na zriadení miestnosti pre archív administratívy, na zriadení spoločenskej miestnosti pre obyvateľov, pri vybudovaní oddychového centra. 

Obyvatelia prežili úspešné roky v športových hrách a množstvo výletov po Slovensku (vo Vysokých Tatrách, v Levoči a na Spiši, v Rajeckých Tepliciach, v Demänovskej doline, v Nitre, v Bojniciach). Obyvatelia sa zúčastňovali prác na pomocnom hospodárstve, v areáli, v rastlinnej výrobe, pri páraní peria, pomáhali v kuchyni, v práčovni, na oddeleniach, v kotolni, pri stavebných prácach. Rozhodujúcou pri organizovaní všetkých prác bola však zásada, aby pracovná činnosť na vedľajšom hospodárstve zostávala terapiou, zároveň prinášala zisk, z ktorého zabezpečovali kultúrno – záujmovú činnosť obyvateľov.

V roku 1996 „Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutých dospelých mužov“ prešiel pod zriaďovateľskú pôsobnosť Krajského úradu v Banskej Bystrici. 

V roku 1997 sa riaditeľkou „ústavu“ stala JUDr. Zlatica Šalátová. Rok 1998 sa niesol v znamení rozvoja hipoterapie s cieľom znižovania agresivity, antipatie, strachu, neistoty u klientov. Najviac sa osvedčili rekreačné jazdenia v areáli a v okolí a nácvik programov s koňmi (indiáni). Pokročili aj v psychoterapeutických aktivitách vo forme psycho-gymnastiky, arteterapie, dramatoterapie a muzikoterapie. V novovytvorenom centre voľného času sa aktivizovali menej mobilní, ale tvoriví obyvatelia. Vyšívali, čítali, skladali skladačky, hrali spoločenské hry, modelovali, zhotovovali darčekové predmety z látok a koráliek pre družobné návštevy. Pracovné aktivity v roku 1999 boli zamerané na vylepšovanie priestorov. Svojpomocne sa zrekonštruovali priestory pavilónu Lipa. 

Prelom storočí a tisícročí bol významným pre zariadenie, pretože sa stalo prvým zariadením na Slovensku, ktoré poskytlo domov pacientom s neurodegeneratívnym ochorením – Huntingtonovou chorobou. Do zariadenia sa znova prijímali aj ženy v obmedzenom počte podľa vytvorených podmienok. Kultúrno - záujmová činnosť bola bohatá. V letných mesiacoch sa dosiahla najväčšia návštevnosť detí z materských a základných škôl  z okolia – prišlo niekoľko autobusov plných detí.

V zmysle Zákona o sociálnej pomoci č. 195/1998 Z.z. „ústav“ bol premenovaný na „Domov sociálnych služieb“ Čeláre-Kírť a od 1.4.2002 domov patrí pod zriaďovateľa – Banskobystrický samosprávny kraj.

V roku 2005 sa dokončila stavba novej budovy s názvom „prípravné centrum pre podporované bývanie“, ktorá poskytla priestory pre ambulanciu lekára s čakárňou, telocvičňu s rehabilitačným centrom pre klientov, a 4 izby pre klientov s vyššou mierou samostatnosti.. 

Snahou vtedajšieho vedenia bolo podporovať humanizáciu, ďalej rozvíjať pracovnú a kultúrno - záujmovú činnosť. Život v zariadení prispôsobovať potrebám obyvateľov.

Od tých čias DSS Čeláre-Kirť funguje systémom otvorených dverí. Návštevy materských a základných škôl, verejnosti v mini - zoo a predvedené kultúrne programy či v areáli alebo mimo, pomáhali vytvárať nový pohľad verejnosti a nahliadnuť do života obyvateľov zariadenia, čo vo významnej miere prispieval aj k humanizácii domova.

Od roku 2008 prešlo zariadenie novodobými zmenami. Adaptáciu nového zákona (č. 448/2008 Z.z.) o sociálnych službách už v domove presadila nová riaditeľka, PaedDr. Anastázia Kertészová Boriková. S novým zákonom sa prehodnotili  prístupy a metódy práce s klientmi s dôrazom na dodržiavanie ich základných ľudských práv. Sociálna rehabilitácia a integrácia prijímateľov sociálnych služieb do spoločnosti sa stala stredobodom každodennej činnosti. 

Zamestnanci zariadenia sa zamerali na zútulnenie ubytovacích priestorov. Interiérové vybavenie prispôsobili domácemu prostrediu a život prijímateľov sa priblížil ku každodennosti majoritnej komunity spoločnosti. V prípravnom centre pre podporované bývanie sa zvýšil počet izieb pre prijímateľov. V ubytovacích pavilónoch sa vytvorili dvoj a trojmiestne izby v súlade s legislatívou. Obnovil sa autopark a technická vybavenosť prevádzkových priestorov.  Vymenili sa všetky okná na ubytovacích pavilónoch, zateplila sa budova pavilónu Breza. Zabezpečil sa bezbariérový vstup do ubytovacích pavilónov. Vybudovala sa nová čistička odpadových vôd. Správcovská budova chránená pamiatkovým úradom prešla postupnou rekonštrukciou. Zrealizovala sa v nej výmena strechy, historických okien, dverí, podláh a celý interiér bol vymaľovaný. Prebehla rekonštrukcia práčovne, kuchyne a všetkých hygienických priestorov určených pre prijímateľov sociálnej služby v ubytovacích pavilónoch. V parku sa objavili oddychové zóny s altánkami, lavice a záhradný krb. Stredobodom pozornosti sa stal ČLOVEK a kvalita poskytovaných sociálnych služieb.  

 Metódy práce s klientmi, atmosféra, prostredie, materiálne podmienky, ... za všetkým sú ľudia, zamestnanci domova z ktorých sa vyvýšili dve významné osoby, ktorí svojou oddanosťou k práci s obyvateľmi zariadenia v značnej miere ovplyvnili vývoj a smerovanie osudu Domova sociálnych služieb Čeláre-Kirť. Mgr. Ondrej Strapko a Ivan Daniel sú mená „Osobností“, ktorých stopy práce sú dodnes hmatateľné v každodennom živote nášho zariadenia.


Zdroj: 

1. https://gallery.hungaricana.hu/en/OSZKKepeslap/15999/?list=&img=0

2. https://www.arcanum.hu/hu/online-kiadvanyok/Borovszky-borovszky-samu-magyarorszag-varmegyei-es-varosai-1/nograd-varmegye-E6DB/nograd-varmegye-kozsegei-irta-reiszig-ede-dr-tortenetiro-kiegeszitette-vende-aladar-szerkeszto-E779/csalar-E7C7/

3. http://www.celare.sk/-miestna-cast-kirt

4. https://okresvk.wordpress.com/2014/05/29/kastiel-v-kirti/